Zlatá priadka

Kdesi ďaleko za Červeným morom žil mladý pán. Keď dospel telom i rozumom, rozhodol sa poobzerať po svete a nájsť si peknú manželku, ktorá by bola zároveň dobrou gazdinou. Hľadal dlho, no žiadna sa mu nepozdávala, až napokon zavítal do domu vdovy s tromi dcérami.

Dve staršie boli do roboty ako osy. Najmladšia Hanka sa však do ničoho nehrnula. Mladý pán prišiel práve v čase pradenia a zarazilo ho, že kým ostatné dievčatá usilovne pracujú, ona pokojne spí pri peci. Opýtal sa matky, prečo jej tiež nedá do ruky praslicu, drevenú tyč s vláknami pripravenými na pradenie. Veď je už dospelá, práca by ju mohla zabaviť.

Vdova odpovedala, že by jej s radosťou pripravila všetko potrebné, keby len vedela, kde sa Hankino pradenie zastaví. Sama by do rána spriadla všetok materiál v dome, ba aj slamu zo strechy, a to rovno na zlaté nite. Napokon by sa pustila ešte aj do matkiných sivých vlasov. Neostáva jej teda nič iné, než jej dávať voľno.

Ženích sa tejto správe náramne potešil. Má predsa slušné hospodárstvo, celé hromady ľanu, konope i jemnejších a hrubších vlákien na pradenie; uňho sa bude môcť napriasť do sýtosti. Ak matka dovolí, vezme si Hanku za ženu.

Vdova nepotrebovala dlho rozmýšľať. Hanku zobudili, z truhlice vytiahli peknú šatku, ženícha ozdobili zelenými vetvičkami a ešte v ten večer ich zosobášili. Sestry síce trochu mrzelo, že lenivá Hanka mala také šťastie, ale napokon sa utešili: keď si našla muža ona, hádam sa vydajú aj ony.

Na druhý deň mladý pán zapriahol kone, posadil uplakanú nevestu do koča a rozlúčil sa s jej rodinou. Hanka počas cesty sedela ako kôpka nešťastia. Manžel sa jej prihováral, ona však mlčala ako ryba.

Ubezpečoval ju, že sa nemá čoho báť. Uňho sa veru nebude iba vyspávať: ľanu, konope a ďalších vlákien má dosť na celú zimu. Prichystal aj jablká, aby mala pri práci čím podporiť sliny na zvlhčovanie nite. Jeho slová ju však neutešovali. S každou míľou bola smutnejšia.

Večer dorazili na zámok. Po jedle ju manžel zaviedol do veľkej izby, od podlahy po strop naplnenej materiálom na pradenie. Ukázal jej praslicu, vreteno na skrúcanie nite i ďalšie potreby, jablká a trochu hrachu. Potom vyslovil podmienku: ak všetko do rána premení na zlaté nite, bude jeho pravou manželkou. Ak nie, bez milosti ju dá usmrtiť. Nechal ju osamote a odišiel.

Hanka si ani nesadla k praslici. Veď nevedela poriadne skrútiť jedinú niť! Nariekala nad svojím osudom a vyčítala si, že ju matka nenaučila pracovať ako sestry. Mohla byť doma v pokoji; teraz ju v cudzom svete čaká hanba a smrť.

Vtom sa stena otvorila a zjavil sa drobný mužík s červenou čiapkou a zásterou. Pred sebou tlačil malý zlatý vozík. Spýtal sa, prečo má oči plné sĺz. Hanka mu vyrozprávala, čo od nej žiadajú a aký trest ju čaká.

Mužík ju upokojoval. Ak ide iba o to, naučí ju obratne priasť zlato. Má však jednu podmienku: presne o rok ju musí nájsť v tej istej izbe. Ak uhádne jeho meno, nechá ju na pokoji. Ak nie, stane sa jeho ženou a odvezie ju na svojom vozíku. A nech ju ani nenapadne schovať sa či utiecť; nájde ju kdekoľvek pod nebom a vykrúti jej krk.

Nebola to lákavá ponuka, no Hanka nevidela inú možnosť. Nech rozhodne osud, či zahynie tak alebo onak. Súhlasila. Mužík ju trikrát obišiel s vozíkom, usadil sa pod praslicu a začal ju učiť. Pri každom pohybe opakoval: „Takto, Hanička, takto!“ Keď pochopila, ako spriadať zlaté nite, zmizol tak, ako prišiel, a stena sa za ním sama zatvorila.

Teraz už Hanka naozaj vedela priasť zlato. Sledovala, ako materiálu ubúda a lesklých nití pribúda, a neprestávala pracovať. Do rána mala hotovo, ba stihla sa aj dobre vyspať.

Mladý pán sa hneď po prebudení prišiel presvedčiť o výsledku. Lesk ho takmer oslepil; sprvu neveril vlastným očiam. Keď zistil, že je všetko skutočne zo zlata, objal Hanku a vyhlásil ju za svoju pravú a zákonitú ženu. Žili spokojne a neskôr mu porodila krásneho syna. Ak ju predtým miloval pre zlaté nite, teraz ju mal pre dieťa ešte tisíckrát radšej.

Lenže ani ich radosti nebolo dopriate trvať bez konca. Deň míňal deň a dohodnutý termín sa blížil. Hanka chradla od strachu, oči mala červené od plaču a prechádzala z izby do izby ako tieň. Ako by mohla opustiť manžela a synčeka a odísť s nepríjemným trpaslíkom?

Manžel o ničom netušil a márne sa ju snažil utešiť. Napokon sa premohla a priznala mu všetko, čo sa odohralo počas prvej noci. Zbledol hrôzou. Dal po celom kraji vyhlásiť, že tomu, kto zistí mužíkovo pravé meno, venuje kus zlata veľký ako jeho hlava.

Taká odmena prilákala mnohých. Rozbehli sa na všetky strany, prehľadávali kúty, takmer aj do myších dier nazreli. Všetko nadarmo. Nikto drobného mužíka nepoznal a jeho meno nevedel.

Nastal posledný deň. Hanka si so synom pri prsiach zúfala a jej manžel už nedokázal hľadieť na to trápenie. Vzal pušku a poľovnícke psy a odišiel na lov. Popoludní sa zo všetkých strán rozblýskalo a spustil sa taký lejak, že by človek ani psa nevyhnal. Sluhovia sa rozpŕchli do úkrytov. Pán zostal iba s jedným z nich na neznámom zalesnenom kopci, obaja premoknutí do nitky.

Rozhliadali sa po salaši alebo prístrešku, kde by sa mohli usušiť a prečkať noc. Nikde nič. Konečne zbadali, ako z otvoru banskej štôlne vychádzajú husté oblaky dymu. Pán poslal sluhu vypátrať, či tam žijú ľudia a či by ich neprichýlili. Ten sa čoskoro vrátil s tým, že nenašiel dvere, prístrešok ani živú dušu.

Premrznutý pán ho pokarhal a vybral sa sám. Ani on spočiatku nič neobjavil, ale dym stále unikal z toho istého miesta. Napokon si kľakol pri otvore a nazrel dovnútra. Pod zemou uvidel kuchyňu. Varilo sa tam jedlo a na kamennom stole bolo prestreté pre dvoch. Okolo stola pobehoval mužík v červenej čiapke so zlatým vozíkom.

Spieval o tom, ako urobil pre mladého pána zlatú priadku. Dnes večer má hádať jeho meno: ak uhádne, nechá ju, ak nie, odvedie ju. A napokon sa sám pomenoval: Martinko Klingáč. Znovu obehoval stôl a vykrikoval, že pripravuje deväť jedál a hodvábnu posteľ.

Mladému pánovi viac nebolo treba. Bežal k sluhovi a keď sa trochu vyjasnilo, našli chodník domov. Hanka už oplakávala aj to, že sa s mužom pre jeho dlhú neprítomnosť nestihne rozlúčiť. On jej však hneď vo dverách oznámil, že pozná vytúženú odpoveď. Potom podrobne vyrozprával, čo zažil.

Od radosti ho objímala a bozkávala. Pokojne odišla do izby, v ktorej pred rokom prvý raz spriadala zlaté nite. O polnoci sa stena otvorila. Mužík s vozíkom krúžil okolo nej a vyzýval ju, nech háda: ak uhádne, nechá ju, ak nie, vezme si ju.

— Nuž skúsim — povedala Hanka. — Voláš sa Martinko Klingáč.

Len čo to vyslovila, mužík schmatol vozík, hodil čiapku na zem a zmizol. Stena sa zatvorila a Hanka si slobodne vydýchla.

Od tej chvíle už zlato nepriadla. Ani to nebolo potrebné, lebo bohatstva mali dosť. S mužom žili šťastne a chlapec rástol ako mladý strom pri vode. Kúpili si kravu, krave zvonec, a rozprávke je koniec.