Zlatá priadka

Ďaleko vo svete žil mladý pán, ktorý si chcel nájsť dobrú manželku, ktorá by vedela viesť domácnosť. Dlho hľadal, až prišiel do domu vdovy s tromi dcérami. Dve staršie usilovne pracovali, ale najmladšia Hanka najradšej spala.

Pán ich navštívil práve vtedy, keď dievčatá priadli. Čudoval sa, prečo Hanka odpočíva pri peci, kým ostatné vyrábajú nite. Matka mu odpovedala neobyčajnou chválou: Hanka vraj pradie tak rýchlo, že by do rána spracovala nielen všetok ľan a konope, ale aj slamu zo strechy. A všetko na zlaté nite! Nakoniec by sa pustila ešte aj do matkiných sivých vlasov. Preto jej musí dopriať voľno.

Mladý pán sa potešil. Doma mal veľa materiálu na pradenie, a tak si takúto ženu rád vezme. Matka dlho neváhala. Hanku zobudili a ešte v ten večer pripravili svadbu. Na druhý deň ju manžel odviezol na svoj zámok.

Hanka sedela v koči smutná a uplakaná. Pán ju utešoval: uňho nebude musieť sedieť bez práce. Dostane ľan, konope aj ďalší materiál na celú zimu. Čím viac o tom hovoril, tým bola nešťastnejšia.

Po večeri ju zaviedol do izby plnej vecí na pradenie. Dal jej potrebné nástroje a povedal, že ak všetko do rána spradie na zlato, uzná ju za svoju pravú manželku. Ak nie, dá ju usmrtiť. Potom odišiel.

Hanka nevedela ani poriadne skrútiť niť. Začala plakať a ľutovala, že ju matka nenaučila pracovať ako jej sestry. Zrazu sa otvorila stena. Vstúpil malý mužík s červenou čiapkou a zásterou. Pred sebou tlačil zlatý vozík.

Spýtal sa, čo ju trápi. Keď mu vysvetlila svoju situáciu, ponúkol jej pomoc. Naučí ju priasť zlaté nite, ale o rok sa musí vrátiť na toto miesto. Ak uhádne jeho meno, nechá ju na pokoji. Ak nie, stane sa jeho ženou a odvezie si ju. Nemá sa pokúšať o útek, lebo ju nájde kdekoľvek a zabije.

Hanka sa bála oboch možností, no napokon súhlasila. Mužík ju trikrát obišiel s vozíkom, sadol si k nástrojom a ukazoval jej, ako má pracovať. Pritom opakoval: „Takto, Hanička, takto!“ Potom zmizol v stene.

Hanka začala priasť. Materiálu ubúdalo, zlata pribúdalo. Do rána dokončila všetko a ešte sa aj vyspala. Keď pán vstúpil, lesk zlata ho takmer oslepil. Presvedčil sa, že je pravé, objal Hanku a uznal ju za manželku. Neskôr mu porodila krásneho syna a mal ju ešte radšej.

Rok však rýchlo ubiehal. Ako sa blížil dohodnutý deň, Hanka bola čoraz smutnejšia. Nechcela opustiť muža ani dieťa. Manžel ju utešoval, ale o dohode nič nevedel. Napokon mu všetko prezradila.

Zdesil sa a dal vyhlásiť odmenu: kto zistí meno malého mužíka, dostane kus zlata veľký ako jeho hlava. Ľudia prehľadávali všetky kúty, no nikto nič nezistil. Prišiel posledný deň a Hanka plakala so synčekom na rukách.

Manžel už nevládal pozerať na jej trápenie. Vzal pušku, psy a odišiel na poľovačku. Popoludní ich zastihla prudká búrka. Sluhovia sa rozpŕchli hľadať úkryt a pán zostal iba s jedným z nich na neznámom zalesnenom kopci.

Premočení hľadali miesto na noc. Nakoniec zbadali dym vychádzajúci z otvoru starej bane. Pán poslal sluhu zistiť, či ich tam niekto prichýli. Ten sa však vrátil: nenašiel dvere, dom ani ľudí.

Pán sa išiel pozrieť sám. Ani on najprv nič nevidel, ale dym stále stúpal. Kľakol si pri otvore a nazrel dovnútra. Pod zemou bola kuchyňa, kde sa varilo. Na kamennom stole bolo prestreté pre dvoch. Okolo neho behal mužík s červenou čiapkou a zlatým vozíkom.

Spieval, že z Hanky urobil zlatú priadku. Dnes večer má hádať jeho meno. Ak ho uhádne, zostane doma; ak nie, odvedie si ju. Potom nahlas vyslovil vlastné meno: Martinko Klingáč. Spieval aj o deviatich jedlách, ktoré pre ňu chystá, a o hodvábnej posteli.

Pán už nepotreboval počuť viac. Vrátil sa k sluhovi, našli cestu a ponáhľali sa domov. Hanka sa bála, že sa nestihne ani rozlúčiť. Manžel ju však privítal radostnou správou. Poznal meno a vysvetlil jej, ako ho zistil.

Hanka ho objala a odišla do izby, kde pred rokom prvý raz priadla zlato. O polnoci sa otvorila stena. Mužík vošiel s vozíkom a vyzval ju, aby hádala.

— Skúsim to. Voláš sa Martinko Klingáč.

Mužík schytil vozík, hodil čiapku na zem a zmizol. Stena sa za ním zatvorila. Hanka si konečne vydýchla.

Odvtedy už zlato nepriadla. Ani nemusela, mali ho dosť. Žila šťastne s manželom a ich syn rástol ako mladý strom pri vode.